Umenie premeniť záhadu na ľudské spojenie
Dojímavým na tomto objave nie je samotná odpoveď (ktorú mimochodom stále nepoznáme), ale cesta, ktorú sme podnikli, aby sme ju našli. Výmeny názorov, domnienky, spomienky, ktoré vyvolávajú… Ako honba za pokladom naprieč vekmi, rozhovor, ktorý sa prenáša z kuchyne do kuchyne, zo spomienky do spomienky.
Vo svete, kde sa všetko rýchlo mení, kde vyhadzujeme viac, ako si nechávame, môže byť stretnutie s predmetom banálnym a zároveň zaujímavým pozvánkou na spomalenie. Na pozorovanie. Na zamyslenie sa nad tým, odkiaľ pochádza, kto ho používal a prečo je tu dodnes.
Nekonečná záhada… a to je v poriadku
A čo ak by nakoniec najkrajšou vecou na tomto príbehu bolo práve to, že nemal koniec? Že táto mriežka zostáva záhadou, anekdotou na večierkoch s priateľmi, žmurknutím z minulosti vkĺznutým do prítomnosti? Ako kovová Proustova madeleine nám pripomína, že predmety niekedy neslúžia len na jeden účel. Jednoducho nás spájajú.
